Tak, ako je pre západný filmový svet a hlavne pre Ameriku z historického exkurzu najobľúbenejším žánrom western, tak sa v Japonsku dlhú dobu najväčšej obľube tešili filmy so samurajskou tematikou. Predtým, ako si niektoré z nich predstavíme (od najznámejších cez menej známe, od minulosti až po súčasnosť) za účelom stručného zmapovania histórie daného žánru, sa ale v krátkosti najprv obhliadneme za skutočným životom samurajov, od doby vzniku ich kasty cez obdobie najväčšieho rozkvetu až po postupný ústup do úzadia. Hneď na začiatku upozorňujem ide skutočne iba o načrtnutie histórie vo veľmi strohých kontúrach, ktorého cieľom je zachytiť tie najvýznamnejšie momenty formujúce život samurajov ako spoločenskej triedy v jednotlivých etapách vývoja.
Skutoční samuraji v priebehu storočí
Počiatky samurajov, ktorí vo feudálnom Japonsku popri roľníkoch, remeselníkoch a obchodníkoch predstavovali jednu zo štyroch základných spoločenský tried (pričom v hierarchii týchto tried im patrila najvyššia priečka), siahajú hlboko do minulosti, presnejšie do obdobia 8. stor.n.l. Kasta samurajov vzišla zo systému Kondei (verná mládež), ktorá sa na spoločenskej scéne etablovala v roku 792. Práve vďaka nej prišlo k modernizácii japonskej armády, ktorá dovtedy pozostávala hlavne iba z pešiakov. Cisárska expanzívna politika pod sľubom podielu na novozískaných územiach verbovala do armády nové posily. Valná väčšina rekrutov pritom pochádzala z najvznešenejších rodín. V tej dobe vznikajú aj prvé špeciálne bojové jednotky samurajov. Ich charakteristickým znakom popri ťažkom brnení je aj skutočnosť namiesto pešieho presunu boli majstrami v jazde na koni a ich najúčinnejšou zbraňou bol luk.
Vďaka vyššie zmieňovanému cisárskemu prísľubu pozemkového podielu pri víťaznom ťažení sa z viacerých samurajov čoskoro stali bohatí a vážení ľudia, ktorí si začínali zakladať vlastné rody a klany (šogunáty) so súkromnou armádou. Sila cisárskeho dvora postupne slabla až do tej miery v 12. storočí definitívne kontrolu nad krajinou prevzali jednotlivé najvplyvnejšie rody, ktoré tak začali medzi sebou dlhotrvajúce boje o získanie rozhodujúceho podielu na vládnutí. Ako už bolo spomenuté, každý šogunát mal svoju vlastnú, elitnú skupinu bojovníkov - samurajov, ktorí boli ochotní pre svojho pána položiť aj život. Absolútna oddanosť pánovi predstavovala jedno z viacerých pravidiel, ktoré samuraji úzkostlivo dodržiavali, a ktorých ucelený súbor dnes svet pozná pod označením kódex bushido (sem okrem známeho rituálu samovraždy, zvaného harakiri, patrí napr. aj povestná a neoblomná vôľa po pomste v prípade sa samurajovi dostalo ujmy na cti atď.).
Okrem luku (pre boj na väčšie vzdialenosti) používali samuraji v boji na krátku vzdialenosť aj meč spolu s krátkou dýkou, i keď posledných dvoch zmieňovaných zbraní využívali spočiatku neradi. Lenže vpádom dobyvačných Mongolov na japonské územie v 13. storočí prišlo v zaužívanom spôsobe boja k dvom podstatným zmenám. Vďaka tomu väčšina súbojov sa odohrávala na krátku vzdialenosť, boli samuraji nútení začať sa oveľa viac spoliehať na vlastné nohy ako na konské chrbty. Zmena vzdialenosti priniesla obmenu aj v zbraniach, kde sa do popredia namiesto lukov dostali spomínané meče - tak dlhé (katana) ako aj krátke.
Po úspešnom odrazení mongolskej invázie sa z dnešného pohľadu samuraji dostali na vrchol svojej moci a popularity. Tí najlepší z najlepších si zakladali vlastné školy a štýly, ktoré im okrem spomínanej slávy priniesli ďalšie upevnenie spoločenskej pozície a finančný prebytok. V tejto dobe „blahobytu“ samuraji dosiahli aj vrcholné majstrovstvo v narábaní s mečom. Oceľový spoločník sa navyše stal neoddeliteľnou súčasťou ich života do takej miery si ho veľakrát vážili rovnako ako svoj život. Katana bola ich skutočným a často krát najcennejším majetkom.
Lenže každé lepšie obdobie raz končí a po ňom nasleduje pád. V prípade samurajov možno počiatky ich úpadku datovať do roku 1630, kedy Japonsko po neúspešnej invázii do Číny prerušilo akékoľvek zahraničné kontakty a vzťahy. Vyhrotenie celej situácie potom nastalo začiatkom 19. storočia (presnejšie v roku 1825), kedy bolo najprv vydané nariadenie povoľujúce strieľať na akúkoľvek cudziu loď blížiacu s k brehom, ale udržalo sa v platnosti iba krátkych sedemnásť rokov. V roku 1854 bola potom po vyše dvojstoročnej izolácii nadviazaná spolupráca medzi USA a Japonskom. Práve ona bola začiatkom definitívneho konca éry samurajov, pričom paradoxne sa o svoj koniec čiastočne pričinili aj oni samotní, resp. jeden z nich - samuraj Takamori Saigó. Ten sa najprv podieľal v spomínanej prvej polovici 19. storočia na znovu obnovení cisárskej moci (na trón zasadol cisár Meiji v roku 1868). Potom, čo spolupráca medzi USA a Japonskom priniesla ovocie v podobe dodávky moderných, palných zbraní pre obnovenú cisársku armádu, sa ale Saigó vďaka ľpeniu na tradičných hodnotách a kódexu bushido dostal do nevôle cisárskeho dvora. V roku 1877 sa postavil do čela samurajského povstania, ktoré ale oproti cisárskej, moderne vyzbrojenej armáde nemalo šance na úspech. Povstanie bolo úspešne (a krvavo) potlačené, navyše samurajom boli zhabané majetky a pozemky. V tom istom roku bol vyhlásený aj zákaz nosenia mečov na verejnosti, čo bol povestný posledný klinec do rakvy a definitívny zánik spoločenskej triedy samurajov.
.Našťastie, samuraji aj napriek ich tragickému koncu zanechali v histórii svojej krajiny také výrazne stopy s nástupom filmu - ako jedného z najvplyvnejších umeleckých prostriedkoch modernej doby sa postupne znova vrátili jeho prostredníctvom na výslnie. Dali tak vzniknúť samostatnému žánru filmu, ktorý sa nazýva chambara.
Prvé zásahy filmovou katanou
Už v ranných úsvitoch kinematografie japonskí tvorcovia hľadali inšpirácie pre svoje príbehy práve v bohatej histórii samurajov. Žiaľ, do dnešného obdobia sa z týchto filmov zachoval iba malý počet, ktorý sa v našej zemepisnej šírke a dĺžke ešte značne stenčil. I keď vám výsledky vyhľadávania na filmovom portále imdb prípadne iných serveroch poskytnú viaceré názvy filmov zo začiatku 20. storočia, dopátrať sa čo i len krátkeho obsahu týchto diel je priam nemožné. Jedným zo známejších a dochovaných filmov z tohto obdobia (konkrétne rok 1909) s tematikou chambary je tak The Fight at Honno Temple (Goban Tadanobu) od režiséra Makino Shozoa. Táto snímka je zároveň vo viacerých prameňoch uvádzaná ako prvý film so samurajskou tematikou. Jeho spracovanie (rovnako ako tomu bolo v tomto počiatočnom období kinematografie aj v západných krajinách) bolo plne v dikcii divadelného spôsobu zobrazenia príbehu, t.j. kamera bola statická, neexistovali takmer žiadne zmeny veľkosti záberu (k nasnímaniu prebiehajúceho deja sa pristupovalo tzv. „Méliesovým princípom diváka sediaceho v divadle v trinástej rade“).
Prvým tvorcom, ktorý vo výraznej miere spopularizoval samurajskú tematiku za hranicami vlastnej vlasti, bol už za svojho života mimoriadne uznávaný Akira Kurosawa. Svojimi filmami Sedem samurajov (Shichinin no samurai, 1957) a Jodžimbo (Tělesná stráž, 1961) stanovil nielen základné princípy a prvky chambara filmov, ale výrazne ovplyvnil aj zahraničných tvorcov westernov, ktorí sa vyššie zmieňovanými príbehmi inšpirovali. Práve v tomto období môžeme jasne vystopovať vznikajúci, vzájomne úzky vzťah medzi chambara filmami a žánrom westernu, pričom treba podotknúť išlo o plne recipročný vzťah. Na jednej strane sa Kurosawových Sedem samurajov stalo podkladom pre americký remake Johna Sturgesa s názvom Sedem statočných (The Magnificient Seven, 1961) a Telesná stráž bola inšpiračnou bázou Leoneho Pre hrsť dolárov (Fistful of Dollars, r.1964). S posledne zmieňovaným navyše súvisí aj skutočnosť Leone ho natočil bez Kurosawoveho povolenia (ktorý sa o Leoneho remaku dozvedel, až keď bol hotový). Ako kompenzáciu si Kurosawa potom od Leoneho vymohol podiel na tržbách (niektoré pramene uvádzajú výšku 15%) a k tomu navyše 100.000,- USD ako ďalšiu časť kompenzácie spolu s distribučnými právami pre Japonsko, Taiwan a Južnú Kóreu.
Na druhej strane inšpirácia tiekla aj opačným smerom, pretože po zhliadnutí Jodžimba sa dá poľahky identifikovať Kurosawa rovnako bohato čerpal z klasických starých westernoch od Johna Forda a Howarda Hawksa. Malá dedinka, kde sa príbeh Jodžimba odohráva, ako keby svojím rozložením stavieb vypadla zo starých westernov a nielen vo vrcholných konfrontačných momentoch hlavných predstaviteľov odkazuje k filmom ako Na pravé poludnie (High Noon, 1952) od Freda Zinnemanna a Prestrelka pri OK Corral (Gunfight at O.K. Corral, 1957) od Johna Sturgesa. Aj tu je jedna hlavná ulica, lemovaná nízkymi budovami (klasické, takmer až „komorné“ prostredie westernov od zmieňovaného H. Hawksa) a viaceré súboje sa aj v Jodžimbo odohrávajú s úderom dvanástej hodiny, tj. na pravé poludnie.
Ako už bolo spomenuté, Kurosawa svojimi dielami ustanovil základné pravidlá chambara filmov ako napr. vystihnutie drsnej atmosféry danej doby, plnej násilia a smrti. Už úvodné minúty filmu, kedy hlavný hrdina - samuraj (resp. presnejšie označenie by bolo rónin, pretože v čase príchodu do dediny je samurajom bez pána) Sanjuro (Toshiro Mifune) prichádza do dediny, sú presiaknuté napätím a predtuchou budúceho násilia. Dedina je na prvý pohľad vyľudnená (podobne ako dediny vo westernových príbehoch) a jediný, kto prichádzajúceho Sanjura (v preklade toto meno znamená „tridsiatnik“) „uvíta“ je pes s časťou ľudskej ruky v papuli! Táto scéna spoľahlivo ešte aj v dnešnom divákovi, navyknutého vidieť na plátne všelijaké brutálne výjavy, svojou bizarnosťou vyvolá tie správne, tvorcom zamýšľané pocity.
Ďalším charakteristickým prvkom chambara filmov je - popri po väčšinou cnostnom vyobrazení charakterov samurajov riadiacich sa kódexom bushido, aj spôsob ich boja. Práve tu môžeme vidieť hlavný rozdiel medzi samurajskými a ostatnými martial arts filmami (poväčšine honkongskej a čínskej produkcie). Drvivá väčšina kung -fu filmov (všetky možné Shaoliny, Zrady a pomsty, ale i Karate Tigre, Krvavé športy apod.) obsahuje nekonečné súboje, v ktorých sa doslova využíva každý kúsok ľudského tela. Oproti tomu samurajské súboje sú krátke, pozostávajúce s rýchlych výpadov (napr. Tarantino sa s týmito systémami veľmi dobre zahral v obidvoch častiach Kill Billa - v zápase Nevesty s O-Ren je príprava ako aj prestávky medzi krátkymi bojovými výpadmi neporovnateľne dlhšia a atmosférickejšia ako samotný súboj, naproti tomu bitka medzi Nevestou a Elle sa nesie plne v duchu dlhých kung – fu súbojov). Sú odrazom skutočného systému boja samurajov, kde samotné skríženie mečov je iba finálny akt, ktorému predchádza dlhšia (a dôležitejšia) psychická i duševná koncentrácia bojovníkov na prítomný okamžik. Dokonca sa traduje ak sa stretli vo vzájomných súbojoch skutoční majstri meča, k fyzickému boju vôbec neprišlo a bojovníci si vyriadili účty čisto iba na mentálnej úrovni. Samozrejme, tento spôsob sa vo filme príliš neuplatnil, vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť nezáujmu zo strany akcie očakávajúceho diváka (medzi svetlé výnimky, ktoré sa šikovne dokázali s týmto spôsobom (ne)zápasu vyrovnať je z posledného obdobia napr. aj u nás známy Hrdina, kde sa úvodný boj medzi Nebeským (Donnie Yen) a Bezmenným (Jet Li) odohráva síce v mysliach bojovníkov, ale divák prostredníctvo akéhosi „flasbacku“ nie je o neho ukrátený...).
Dlhá cesta slepého samuraja
Rok 1962 okrem pokračovania Jodžimbo s názvom Sandžuro (v našich končinách sa môžete stretnúť aj s názvom Odvážni muži - na režisérsku stoličku znova zasadol Kurosawa a Toshiro Mifune sa rovnako zhostil hlavnej úlohy) dal svetu aj dve doteraz najdlhšie filmové série. Na západe do filmového sveta vtrhol vo filme Dr. No James Bond a v Japonsku boli diváci v kine svedkom prvých dobrodružstiev slepého samuraja Zatôichiho, ktorý v počte pokračovaní (celkový počet je aj s Kitanovým remakom zatiaľ 27. Priznám sa z tohto počtu som zatiaľ videl iba štyri diely, ktoré zmieňujem aj nižšie) predbehol aj samotného Bonda. 
Zatôichi je v Japonsku ešte aj dnes mimoriadne obľúbená postava, i keď najväčšieho ohlasu sa práve dočkal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy obrovský divácky záujem dospel do takého štádia ročne bežne vznikli aj dva - tri diely. Príbehy Zatôichiho, podobne ako Bonda, sú koncipované ako seriálové pásmo, t.j. v každej časti prichádza v rámci svojho putovania krajinou do iného mesta (dediny), kde sa stretáva s novým protivníkom. Postupne, ako rástol počet pokračovaní, dochádzala aj tvorcom fantázia (hlavne pri tak rýchlo narastajúcom počte sequelov) a niektoré časti prezrádzali kto bude najnovším Zatôichiho protivníkom už v samotnom názve (napr. Zatôichi a šachový majster, Zatôichi a jednoruký majster meča, atď.), príp. sa mohli diváci dočkať aj crossoveru (jednoznačne najvydarenejší je doslova „súboj titanov“ v crossoveri s názvom Zatôichi vs. Jodžimbo - kde si práve postavu Jodžimba znova zopakoval Toshirô Mifune). Kontinuitu celej série zabezpečil predovšetkým predstaviteľ Zatôichiho, herec Shintarô Katsu. Ten stvárnil postavu slepého samuraja až na jednu výnimku vo všetkých filmoch (navyše v poslednej - 26. časti (z roku 1989), v ktorej hral, si sadol aj na režisérsku stoličku) a jeho tvár sa tak stala neodmysliteľnou súčasťou celej série. Na druhej strane najviac častí režíroval Kenji Misumi (celkovo 6 častí, vrátane úplne prvej, ktorá celú sériu odštartovala), ktorý získané skúsenosti z natáčania Zatôichiho dobrodružstiev potom naplno využil v inej chambara série s názvom Lone Wolf and the Cub (o nej bude reč za chvíľu).
V súvislosti so Zatôichim sa patrí aspoň v krátkosti spomenúť meno japonského multitalenta (režisér, scenárista, strihač, herec...) Takeshi Kitana, ktorý minulý rok natočil mimoriadne úspešnú a aj v zahraničí kladne prijatú variáciu s mierne parodickými prvkami na filmy so Zatôichim (v súčasnosti ešte stále beží v českých kinách). Oproti klasickej sérii je v jeho verzii niekoľko zásadných obmien. Kitano (ktorý si vo filme zahral aj hlavnú úlohu) vybavil svojho slepého samuraja chemlonovo do biela odfarbeným, krátkym strihom vlasov (v pôvodných filmoch mal Zatôichi vlasy zásadne čierne), viacerým scénam (napr. scény s roľníkmi na poli, ktoré sa hojne vyskytovali už v pôvodnej sérii) vďaka mimoriadne vydarenému hudobnému podfarbeniu (akýsi mix hip-hopu s elektro synty-funk) dodal priam až videoklipovú estetiku (napr. záverečná, tanečno - muzikálová vložka), ale hlavne spochybnil pravidlo by Zatôichi mal byť slepý (i keď na druhej strane Kitano nedáva ani jasnú odpoveď Zatôichi videl... záverečná scéna tak dodáva filmu zaujímavú dvojzmyselnosť). Vďaka pokroku v špeciálnych efektoch zvoli navyše Kitano oproti starým filmom (ktoré pochopiteľne nemali možnosť výberu v trikovej časti) počítačom dotvorené krvavé jatky, ktoré aj pre ich veľké množstvo ešte viac umocnili celkovú nadsádzku a nadhľad z filmu priam sršiacu (i keď treba uviesť Kitanov Zatôichi nie je vôbec krvavejší ako jeho predchodcovia, to len spôsob vyobrazenia smerom ku komiksom prispieva k zvýšenej miere úsmevného nadhľadu).
Z papiera na filmové plátno
Keď sme už spomenuli komiks, tak treba povedať v Japonsku si tento druh umenia získal mimoriadnu popularitu, ktorá v posledných dvoch dekádach našla veľkú odozvu aj v našom západnom svete. Ako iste viete, japonské kreslené príbehy na papieri sa označujú pojmom manga a ich rozpohybovaná kreslená verzia zase anime. 
Rovnako ako pri hranom filme, tak ani tvorcom manga príbehov netrvalo dlho, kým si uvedomili obrovský dejový potenciál samurajských príbehov. Postupne vznikli viaceré mimoriadne úspešné manga série, ktorých popularita si časom našla cestu aj do hraného filmu (podobne ako pred piatimi rokmi vďaka prvému dielu X-menov nastal doslova boom komiksových adaptácii zo stajne Marvelu). Jednou z najúspešnejších sérií sa stal cyklus o samurajovi bez pána (rónin), ktorý putuje po krajine aj so svojím malým synom - nemluvňaťom. V roku 1972 sa potom tento príbeh dostal pod rovnomenným názvom Lone Wolf and the Cub aj na filmové plátno. Za jeho vznikom stála v tej dobe už populárna dvojica, majúca výraznú zásluhu na úspechu spomínanej série o Zatôichim - konkrétne to bol Shintarô Katsu (pri Lone Wolf ako producent) a Kenji Misumi (ako režisér). Scenár filmového príbehu si na starosť zobral samotný literárny tvorca manga verzie - Kazuo Koike. Do hlavnej úlohy - samuraja bez pána menom Ogamu Itto bol obsadený robustný herec Tomisaburo Wakyama, ktorý sa aj vďaka tejto úlohe stal synonymom tvrdého a neúprosného bojovníka s mečom. V tejto sérii sa do popredia znova dostala aj ďalšia výrazná črta chambara filmov, ktorú sme spomínali už aj v historickom úvode - pomsta.
Filmová séria Lone Wolf and the Cub sa v priebehu rokov 1972-1976 rozrástla do šesťdielneho cyklu. Wakyama stvárnil vo všetkých dieloch (samotný režisér Kenji Misumi režíroval päť dielov) spomínaného samuraja Ogamu Itta. Ten na začiatku - v spomínanej prvej časti, verne slúži svojmu pánovi - vládcovi rodinného klanu Yagu. Potom, čo je ale vďaka zrade zo strany prisluhovačov svojho pána ako aj ním samotným krivo obvinený z činu, ktorý nespáchal a navyše je kruto zavraždená časť jeho rodiny, odchádza zo služby a vydáva sa aj so svojím malým synom (ešte nemluvňaťom) na cestu pomsty. Podobne ako Zatôichi v každom diele prichádza do inej oblasti, tak aj Ogamu so synom prechádzajú postupne v každej časti iným územím. Ogamu musí počas tejto púte zviesť nespočetné súboje nielen z miestnymi gangstrami, ale navyše samotný Yagu z obavy by sa Ogamuovi mohlo podariť splniť svoju prísahu pomsty, vysiela v každom diele proti nemu nových, vždy ešte nebezpečnejších protivníkov. V poslednej - šiestej časti, sa tak tesne pred finálnym zúčtovaním Ogamu musí vysporiadať aj z komandom ninjov, ktorý napr. v jednej nezabudnuteľnej scéne na neho útočia zo zasneženého kopca na lyžiach a v rukách pri tom mávajú katanami... .
Séria Lone Wolf and the Cub sa preslávila takou explicitnou mierou zobrazenej brutality (odseknuté ruky, nohy, preťatá hlava a pod. - ak si niekto myslel Tarantino v Kill Bill práve takýmito scénami posunul hranicu brutality o krok ďalej, tak je na veľkom omyle, pretože všetky takéto excesy sa v hojnej miere nachádzajú už v týchto starých filmoch, z ktorých Quentin čerpal inšpirácie) v Amerike bola nadlho zakázaná. O to väčší šok zažili potom americkí diváci v roku 1980, keď Misumi spolu s Robertom Houstonom (vo filme vystupuje v úlohe rozprávača v pozadí mimo obraz) uviedli do kín a neskôr na video zostrih prvých dvoch častí Lone Wolf and the Cub pod názvom Shogun Assassin. Vďaka tomu do zostrihu sa z originálov dostali v drvivej väčšine iba sekvencie súbojov, išlo o nonstop brutálnu a zbesilú jazdu, ktorej miestami (práve kvôli radikálnemu strihu v deji) chýbala logická nadväznosť medzi jednotlivými časťami príbehu. To ale nezabránilo tomu si našla svojich nadšencov a časom sa stala takmer kultovou záležitosťou. Mimochodom, práve zábery z tohto filmu sleduje v Kill Bill Vol. 2 Nevesta so svojou dcérkou pred spaním. Nuž spôsoby ako uložiť deti do postieľky sú naozaj rôznorodé...
Treťou úspešnou sériou (historicky najstaršou, pretože vznikla v päťdesiatych rokoch minulého storočia, čiže ešte pred Kurosawovym Jodžimbom) sa stala tzv. „Samurai trilogy“ (r. 1954-1956) od režiséra Hiroshi Inagakiho a znova s Toshirô Mifunem v hlavnej úlohe. Tvorcovia vychádzali pri koncepcii príbehu veľmi voľne z osudov jedného z najznámejších samurajov v dejinách - Miyamota Mushashiho (v Japonsku je absolútnou legendou). Okrem faktu vo veku 30 rokov mal už za sebou 60 úspešných súbojov, sa preslávil aj napísaním niekoľkých kníh o bojových taktikách a súbojoch s mečom (najznámejšia je Go Rin No Šo - Kniha piatich kruhov). Ako bolo naznačené, samurajská filmová trilógia bola jeho postavou inšpirovaná iba veľmi zľahka (vlastne iba menom hlavnej postavy), zvyšok sa niesol v dikcii takmer romantizujúceho pohľadu. Miyamoto (alebo jeho postava je známa aj pod menom Takezo) sa v prvej časti spolu so svojim kamarátom vydáva za svoju krajinu bojovať do vojny. Počas jedného boja sa ale od svojho pluku oddelia a narazia na opustený dom, v ktorom žije osamelá matka s dcérou. Matka cez noc zvedie Takezovho kamaráta (na ktorého doma čaká krásna manželka Otsu), ktorý spolu s ňou a dieťaťom potom odchádza preč z krajiny. Samotnému Takezovi po návrate domov ale nikto neverí a všetci ho pokladajú za zradcu, ktorý navyše zabil aj svojho najlepšieho kamaráta (o tom sú presvedčení hlavne rodičia kamaráta). Jediná, ktorá mu verí je Otsu, do ktorej je Takezo už dlho tajne zamilovaný. Netrvá dlho a Otsu mu lásku opätuje (tiež bola do neho už dlhšie zaľúbená). Lenže v ich dobe nemal podobný vzťah šancu na úspech a navyše dedinčania Takeza uväznili. Pred istou smrťou ho zachráni tajomný mních, s ktorým Takezo odchádza do hôr, kde za účelom očistil svoje meno, začne sa učiť umeniu samurajov. V druhej časti sa Takezo vracia potom naspäť do dediny, kde na neho verne a vytrvalo čakala Otsu. Skôr, ale ako ich tajná láska príde k naplneniu musí Takezo v záverečnej časti (v ktorej sa na istý čas stáva učiteľom samotného šoguna z vplyvného klanu) zdolať najťažšieho protivníka - smrtiaceho majstra meča Sasaki Kojira. Na konci príbehu potom Takezovi a Otsu už nič nestojí v spoločnej láske a navyše odkladá aj svoj meč a stáva sa z neho roľník, čím je vo filme zvýraznené víťazstvo mieru nad bojom (rovnako je zjavná aj paralela medzi Takezom - ne bojovníkom a jeho mečom, pre ktorého je jediným miestom pokoja a zaslúženého odpočinku vlastná pošva).
Lady Snowblood a Sonny Chiba
Začiatkom sedemdesiatych rokov postupne nastala v žánri chambara jedna výrazná zmena, ktorá vyvrcholila uvedením filmu Lady Snowblood (Shurayuki-hime - v japonsku dodnes jeden z najúspešnejších a najpopulárnejších filmov v tomto žánri) v roku 1973. Touto zmenou bola skutočnosť hlavným hrdinom - pomstiteľom s katanou v ruke sa stala žena. Lady Snowblood bola úspešnou filmovou adaptáciou ďalšej populárnej a rovnomennej manga série, ktorej tvorcom bol znova Kazuo Koike. Keďže tento film sa stal hlavným zdrojom Tarantinovej inšpirácie pri tvorbe Kill Bill nielen z hľadiska príbehu, ale aj viacerých formálnych postupov, pozrieme sa na neho bližšie.
Lady Snowblood zase raz popisuje príbeh pomsty. Mladá dievčina Yuki sa po dvadsiatich rokoch tvrdého tréningu vydáva pomstiť smrť svojich rodičov, ktorú majú na svedomí štyria gangstri (traja muži a jedna žena). Tí sa medzitým rozpŕchli po celej krajine a tak Yuki neostáva nič iné, ako ich postupne jedného po druhom navštíviť a zabiť.
Príbeh Yukinej pomsty je rozložený do Tarantinovej obľúbenej schémy narácie - do kapitol. Ale viac ako tento fakt, padnú potom do oka v porovnaní s Kill Billom niektoré ďalšie detaily, pri ktorých sa nestačíme diviť, s akou láskou a úctou ich Tarantino takmer do poslednej bodky citoval (na tomto mieste by som chcel zdôrazniť Tarantina neobviňujem zo žiadneho plagiátorstva. Práve naopak, zhliadnutie Lady Snowblood (či už pred alebo po Kill Billovi) vám dá možnosť obdivovať spôsob, ako sa Tarantino s citáciami zo svojich obľúbených filmov šikovne pohral...). Napr. známa scéna z prvého teaseru na Kill Billa (bola nakoniec aj vo filme), kedy je rakurs kamery v podhľade na štyroch hlavných zabijakov (Vernita, O-Ren, Bud, Elle) je úplne identická s nasnímaním hlavných záporakov v Lady Snowblood tesne po vražde Yukinho otca. Záverečný súboj v Lady Snowblood sa takisto odohráva na zasneženom nádvorí, postava Yuki je v rovnakom bielom kimone, aký má v Kill Billovi O-Ren pri súboji s Nevestou (tiež v zasneženom prostredí, na ktorom červená krv veľmi kontrastne vynikne). Jeden s Yukinych súbojoch sa tiež odohráva v miestnosti s čierno - bielou šachovnicovou podlahou (rovnaké vzorkovanie má aj stred podlahy pri súboji Nevesty s Crazy 88), v ďalšej scéne zase bojuje proti viacnásobnej mužskej prevahe zabijakov. Rovnako ako v Lone Wolf and the Cub, tak aj v Lady Snowblood nie je núdza o viaceré brutálne scény porciovania ľudského tela, spojené s nadmernými a prehnanými gejzírmi striekajúcej krvi (ak si pamätáte na odseknutú hlavu jedného z pohlavárov japonskej yakuzy, príp. odseknutú ruku Sofie z prvej časti Kill Billa, tak viete presne o čom hovorím. Znova opakujem Tarantino nechcel a nemohol týmito scénami parodovať originály, pretože minimálne rovnaké množstvo vystrekujúceho hemoglobínu je možno vidieť aj v nich samotných).
Dokonca aj slávna anime scéna v prvej časti Kill Billa, ktorú väčšina považuje za Tarantinov vlastný, autorský prínos, má svoj predobraz v Lady Snowblood, kde je jedna sekvencia (rovnako ide o retrospektívnu vložku - viď obr.) vyrozprávaná prostredníctvom statických, kreslených obrázkov s výrazným zvukovým podfarbením (čiže nie je to doslova anime sekvencia, ale jej najbližší predstupeň, kde v pozadí počujeme zvuky dokresľujúce obraz).
Samotná predstaviteľka Yuki - herečka a speváčka Meiko Kaji potom predobrazom tak Nevesty (príbeh pomsty) ako aj O-Ren (japonský pôvod spolu s vykonanou pomstou za vraždu rodičov). Pre Lady Snowblood naspievala nádhernú, pomalú a smutnú baladu s názvom „Flower of Carnage“, ktorá zaznie v závere prvého dielu aj v Kill Billovi. O rok neskôr vzniklo pokračovanie Lady Snowblood s podnázvom Lady Snowblood 2: Lovesong of Vengeance (Shurayuki-hime: Urami renga), ktoré ale už úspech a kvalitu jednotky nedosiahlo. Meiko Kaji si tak dvojdielnou sériou Lady Snowblood v svojej rodnej krajine upevnila post najdrsnejšej ženskej akčnej (anti)hrdinky, ktorého základ ešte pred Snowblood postavila v štvordielnej, rovnako brutálnej sérii s názvom „Female Prisoner Scorpion #701“. Meiko tu hrá dievča z väzenia, ktoré sa po úspešnom úteku z tohto prostredia nielen stavia do čela gangu žien na úteku, ale najprv sa aj stihne pomstiť za bezprávie, ktoré na nej páchali správca a strážcovia väznice.
Ďalším výrazným hercom spojeným so samurajskými filmami je Sonny Chiba (majster Hattori Hanzo z prvej časti Kill Billa). Postupne si počas celej dekády sedemdesiatych rokov ako aj prvej polovice rokov osemdesiatych zahral vo viac ako desiatke chambara filmov, kde väčšinou stvárnil samurajského bojovníka (príp. „iba“ bojovníka s mečom) na ceste za pomstou a zástancu bezprávia. Len samotný výpis týchto filmov ako aj stručné načrtnutie ich deja by vydalo na samostatný a mimoriadne dlhý text. Okrajovo môžeme spomenúť (ďalšiu) úspešnú sériu zo začiatku sedemdesiatych rokov s názvom Streetfighter (nie to nie je ten film, kde hral J.C. Van Damme). Charakteristickou črtou týchto filmov sa stali krátke, ako keby röntgenové zábery lámaných kostí - niečo podobné (i keď samozrejme v nie tak prepracovanom vizuálnom podaní) sme mohli vidieť aj vo filme Rómeo musí zomrieť s Jetom Li. Chiba tu hrá majstra bojových umení menom Takuma, ktorého si najme Yakuza zavraždil bohatú a mladú dedičku po mafianskom bossovi. Keď Takuma odmietne, tak sa ho členovia Yakuzy snažia zavraždiť zostali ich tajné plány neprezradené. Taguma sa tak pridáva na stranu mladej dievčiny, pričom musí chrániť život nielen jej, ale aj svoj.
V súvislosti s Kill Billom potom treba spomenúť hlavne jeden film, ktorý v sebe nesie aj jednu pozoruhodnú skutočnosť. Ide o snímku z roku 1981 pod názvom Samurai Reincarnation (Makai tenshô), ktorú režírovala ďalšia legenda japonského filmu - Kinji Fukasaku. Paradoxom je aj napriek veľkému počtu filmov sa jeho najznámejším stal až ten, ktorý natočil na samom sklonku svojho života - snímka Battle Royale. Ide o temnú víziu blízkej budúcnosti, kde každoročne vybraná trieda školákov je odvedená na opustený ostrov. Tu majú medzi sebou deti bojovať na život a na smrť. Hlavným cieľom hry je teda prežiť ako jediný. Mimochodom v tomto filme si zahrala aj mladučká Chiaki Kuriyama, ktorej Tarantno v Kill Biil-ovi zveril postavu Go-Go Yubari - členky osobnej stráže O-Ren.
Chiba v Samurai Reincarnation hrá bojovníka menom Yubei, ktorý musí zničiť armádu nemŕtvych súperov (jedným z nich je aj jeho otec). V kontexte Kill Billa obsahuje film zaujímavú scénu odovzdávania meča medzi majstrom a žiakom (Sonny Chiba), pričom majster Chibovej postave povie presne tú istú vetu, ktorú Hattori Hanzo doslova zrekapituluje Neveste takisto pri slávnostnom odovzdávaní meča („If, on your journey, you should encounter God, God will be cut“). Kto Samurai Reincarnation videl, rovnako aj ďalšie Chibove samurajské kreácie, nemôže pri sledovaní nielen tejto scény v Kill Billovi nevyroniť slzičku nostalgie a dojatia...
Quo vadis súčasný filmový samuraj?
V osemdesiatych a následne aj v priebehu deväťdesiatych rokov s nástupom videa sa postupne samurajské filmy presúvali čoraz viac z kinosál rovno na VHS nosiče. Popritom sa do popredia čoraz viac drali filmy zasadené do súčasnosti (hlavne rôzne variácie gangsterských príbehov), kde síce tiež po vzore samurajských filmoch česť hrala dôležitú rolu, ale viac ako na katany sa začalo vsádzať na ťažké olovo a rôzne druhy palných zbraní (vrcholom tejto zmeny, privedenou do takmer „umeleckej dokonalosti“ je potom čínsko - honkongská expanzia žánru heroic-bloodshed, reprezentovaná hlavne tandemom John Woo ako režisér a Chow Yun-Fat ako herec - napr. filmy The Killer, Hard-Boiled a ďalšie).
Klasické chambara filmy sa začali miesiť s inými žánrami. Jedným z „najkrajších“ príkladoch takejto fúzie je potom film Ryhueia Kitamuru s názvom Versus (2000), ktorý z hľadiska podmienky natáčania nesie smelo zrovnanie z dnes už kultovými filmovými začiatkami Sam Raimiho (prehliadka gore excesov s názvom Evil Dead, 1982) a Petera Jacksona (vesmírni šmejdi z Bad Taste, r.1987). Kitamura natočil Versus za smiešne peniaze (zopár tisíc dolárov) s partiou kamošov a poloprofesionálov z filmovej brandže v lese, kde sa tak logicky odohráva takmer 99% príbehu. Aj napriek tejto ultralacnosti film doslova pulzuje dynamikou a akciou. Na svedomí to má hlavne neuveriteľne kinetická kamera (dnes už jasný Kitamurov trademark), ktorá hlavne v bojových scénach nepozná pojem statický záber. Nie nadarmo je Kitamura svojou vášňou pre dynamiku a miestami až takmer stroboskopicky nalinkovaný strih označovaný za japonského Michaela Baya.
Versus v dvoch paralelných dejových rovinách vykresľuje príbeh, ktorý je svojím formálnym prevedením originálnou (a hlavne zo začiatku aj zábavnou) kombináciou martial arts, chambary a zombie filmov! Už z tohto žánrového mixu je jasné samotná zápletka je tak absurdná, ako pre fanúšikov zmienených žánrov aj príťažlivá. Na začiatku je divák v titulkovej sekvencii oboznámený s faktom na Zemi existuje 666 portálov, ktoré spájajú náš svet so záhrobím. Niekde v Japonsku sa potom nachádza portál č.444, nazývaný The Forrest of Resurrection (Les znovu oživenia /vzkriesenia/). Práve týmto portálom sa v súčasnosti chystá znovu vstúpiť na Zem Zlo v podobe svojho nepremožiteľného vyslanca. Totálnej apokalypse môže zabrániť iba jeden človek - vyvolený, ktorého duch v súčasnosti prebýva v utečencovi z väzenia. Ten sa už z vyslancom zla raz stretol (spomínaná druhá paralelná línia odohrávajúca sa 500 rokov v minulosti) a zvíťazil. Tento krát ale Zlo nemieni prehrať...
Versus bol takmer po celom svete viac - menej prijatý kladne a Kitamura si tak získal početný fanklub. Jediným závažným nedostatkom tohto filmu je jeho prehnaná dĺžka (vyše 130 min.), ktorá ani pri najlepšej vôli nedokáže pútavo utiahnuť vyššie zmieňovaný, v podstate jednoduchý príbeh. Ostatne, zbytočne dlhou stopážou sa vyznačujú aj všetky ďalšie Kitamurove filmy, ktorá tak často znižuje čoraz precíznejšie vizuálne majstrovstvo samotného režiséra.
Po Versuse Kitamura natočil ešte ďalšie dva filmy so samurajskou tematikou, resp. kde popri hercov hlavnú úlohu hrali ich katany. Najprv to bol na filmový priestor minimalstický Aragami (r. 2002, takmer celý film sa odohráva na jednom mieste). V ňom sa zranený a vyčerpaný bojovník dostane do opusteného chrámu (resp. malého paláca) v horách, kde sa po precitnutí ocitne v spoločnosti krásnej devy a muža - samuraja. Ten mu najprv vyrozpráva príbeh o mocnom duchovi menom Aragami neskôr vyšlo najavo ním je on samotný a jediným spôsobom ako sa môže náš bojovník z chrámu dostať vyzvať samotného Aragami na súboj...
Nakoniec v minulom roku Kitamura s úspechom uviedol do distribúcie Azumi, ktorý má svoj základ v úspešnom komikse a takisto čerpá aj z vyššie zmieňovanej Lady Snowblood. Názov filmu je zároveň aj menom hlavnej hrdinky, ktorá bola od malička z ďalšími vybranými deťmi vychovávaná ako zabijak. V dospelosti má slúžiť ako smrtiaca zbraň pri likvidácii nepohodlných šéfov rodinných klanov. Avšak potom, čo bol jej majster spolu s ostatnými členmi komanda zajatý, Azumi sa vydáva na cestu záchrany a pomsty v klasickom finále „jedna proti mnohonásobnej presile“ zlikvidovala celý regiment nepriateľských vojakov. Takmer v rovnakom dejovom duchu sa potom nesie aj The Princess Blade - ďalšia minuloročná, v Japonsku veľmi úspešná snímka, príbehom rovnako vychádzajúca z filmu Lady Snowblood (hlavná hrdinka sa tiež volá Yuki a ústredným motívom deja je pomsta).
Popri týchto filmoch, ktoré svoje inšpiračné zdroje majú hlavne v komiksovom svete, mali v Japonsku minulý rok premiéru ešte dva filmy - When the last sword was drawn a The Twilight Samurai, ktorých príbeh vychádza zo skutočných udalostí samurajskej histórie. Rovnako ako nedávny Posledný samuraj s Tomom Cruisom v hlavnej úlohe je aj ich dej zasadený do obdobia definitívneho úpadku samurajskej kasty (spomínaný na začiatku tohto článku). Podľa viacerých ohlasov však ale oproti svojmu mega rozpočtovému, americkému blockbusterovému bratrovi reflektujú historické udalosti v oveľa vernejšom duchu (samozrejme za utratenia zlomku rozpočtu, ktorým disponoval americký kolos), bez potreby dodávania akejkoľvek romanticky - lyrizujúcej vložky plnej často krát zbytočného pátosu.
Pár slov záverom
Na záver by som rád ešte raz upozornil tento článok si vôbec nenárokuje byť vyčerpávajúcou sondou do samurajskej problematiky (tak historickej - skutočnej, ako aj filmovej). Jeho účelom bolo čitateľa aspoň v krátkosti oboznámiť s tými najznámejšími chambara filmami (i keď pojem najznámejší je samozrejme veľmi subjektívny a plne závislý na autorovi článku) a v kontexte Tarantinovho Kill Billa potom stručne priblížiť filmy, ktorými sa režisér nechal viac alebo menej inšpirovať (pričom treba podotknúť väčšina z týchto filmov je v našich končinách takmer absolútne neznáma).
Zámerne potom nie sú v článku (okrem Posledného samuraja) spomenuté samurajské filmy nejaponského (poväčšine amerického) pôvodu. Dôvodom je skutočnosť jednak týchto filmov čo do počtu nie je veľa a navyše aj českému / slovenskému divákovi sú dôverne známe či už z kina (okrem Posledného samuraja, Cesty Samuraja /Ghost Dog, r. Jim Jarmuch/ napr. aj Shogun v hlavnej úlohe s Richardom Chamberlainom, ktorého zostrihaná verzia bežala ešte v osemdesiatych rokov aj v československých kinách pod názvom Zajatec japonských ostrovov), alebo z regálov videopožičovní (napr. B-čkové produkcie ako Americký samuraj /klon Krvavého športu a Amerického ninju s Davidom Bradleym/ príp. Aréna Samurajov).
Vzhľadom na v súčasnosti ďalšie rozpracované filmy, kde sa to katanami len tak hemží (napr. v plnej príprave je druhý diel Azumi) sa môžme smelo rozlúčiť s vedomím filmy so samurajskou tematikou tu už dlho sú a ešte aj dlho budú. Katana je hold zbraň s ktorou sa musí vždy počítať. Pre fanúšikov chambary jednoznačne niet radostnejšieho konštatovania...
________________
Použité zdroje pri tvorbe historickej state:
1) Miyamoto Mushashi: Kniha piatich kruhov
2) Takuan Sóhó: Cesta Zenu, Cesta Meča
3) Róši Kaisen: Budo Dharma neboli Poučení Samuraje
4) http://www.samurai-archives.com/
5) www.artelino.com/articles/samurai.asp
6) www.japan-guide.com/e/e2127.html
7) Tisíc podob filmových samurajů. Václav Rybář, zdroj:
http://filmpub.atlas.cz/clanek.asp?clanekid=3459