Len máloktorý odbor zaznamenal tak závratný vývoj ako film. Od prvých fotografických pokusov sa za storočie dopracoval k modernému digitálnemu záznamu pohybu prístrojom veľkým ako dlaň, ktorý poľahky napodobí aj tie najnáročnejšie techniky a efekty. Tento pokrok sa však neudial sám od seba. Na jeho krokoch vpred sa podieľali mnohí filmári, dnes už označovaní za priekopníkov filmu. A práve vďaka súčasným technológiám (napríklad vydávaným DVD nosičom) máme možnosť vrátiť sa do filmových prvopočiatkov a zhliadnuť nemé, no výrečné diela otcov filmovej tvorby.
Jedny z najväčších kinematografických pokladov môžeme nájsť v politicky i spoločensky kontroverznom Rusku. Celá plejáda svetoznámych mien (S. Ejzenštejn, V. Pudovkin, Dziga Vertov, A. Dovženko, L. Trauberg, G.Kozincev a iní), napriek prekážkam režimu, tvorila sugestívne diela, kde neustále rozvíjané a zdokonaľované technické postupy boli len prostriedkom na dosiahnutie vysoko estetického celku.
Pre filmové počiatky všeobecne je charakteristická tendencia dokumentárneho filmu – krátke momentky života, vzbudzujúce divácky údiv i obdiv, ba dokonca aj strach. V Rusku sa však tento smer stal akousi potrebnou nevyhnutnosťou. Po roku 1924 (koniec Ruskej revolúcie, 1891 – 1924) došlo k znárodneniu ruskej kinematografie a z obrazu reality sa vďaka iniciatíve vtedajšieho mecenáša filmového priemyslu, Lenina, stala politicko – ideologická propaganda. Lež ako to už v umení (či tvorbe) býva – tí, ktorí majú čo povedať a chcú to povedať, cestu si zvyčajne nájdu. Preto okrem “leninského“ prúdu vznikli i viaceré avantgardné skupiny, ktoré vychádzali z formulácií vlastných ideových programov.
Súčasťou filmovej avantgardy bol aj spomenutý režisér Dziga Vertov (vl. m. Denis Kaufman), ktorého bratia Boris a Michail Kaufmanovci za sebou taktiež zanechali výrazné stopy, avšak ako kameramani. Boris odišiel z Ruska a uplatnil sa najprv vo Francúzsku ako kameraman Jeana Viga, a neskôr v Amerike, kde získal Oscara za kameru vo filme V prístave Elii Kazana. Michail ostal pôsobiť na pôde Ruska, a práve on sa svojou kamerou stal spolutvorcom prevratného filmu Dzigu Vertova – Muž s kinoaparátom (na výrobe filmu sa podieľala aj Vertovova žena Jelizaveta Svilova). O tom toto dielo očarilo mnohých, svedčí aj počet jeho verzií na trhu, resp. počet hudobných sprievodov, ktoré k nemu doteraz vznikli. Hudbu k nemu zložili napr. ALLOY ORCHESTRA (ktorý postupoval podľa pôvodných Vertovových poznámok k hudbe), BIOSPHERE (druhé CD na dvojalbume Substrata 2), zoskupenie IN THE NURSERY (skomponovali hudbu s využitím najnovších hudobných technológií) a pozornosť tomuto filmu venoval dokonca aj renomovaný skladateľ filmovej hudby Michael Nyman (autor hudby k filmu Piano a k niekoľkým Greenewayovým filmom napr. Topenie po číslach, Prosperove knihy). V audio menu jedného DVD vydania si môžeme dokonca zvoliť i provokatívny a stimulujúci komentár Juri Civiana, popredného historika ruského nemého filmu. Najpozoruhodnejší je však v poradí už tretí album skupiny CINEMATIC ORCHESTRA s názvom Everyday, ktorého skladba s rovnomenným názvom bola zložená práve pre tento avantgardný film. Ich hudba evokuje akúsi novodobú symfóniu v hiphopovom a drum´a´bassovom rytme. Je vynikajúcim spojením súčasnej progresívnej hudby s dnes už priam historickým, no na aktuálnosti nestrácajúcim dielom. Všetky tieto hudobné verzie sa napriek vzájomnej odlišnosti pomerne úspešne usilujú evokovať charakter filmu.
Dziga Vertov bol oduševneným členom skupiny Kino - glaz (kino - oko) a tiež autorom niekoľkých vydaní filmového magazínu Kino – pravda. Skupina v dvadsiatych rokoch 20.storočia nadviazala na lumiérovskú dokumentárnu filmovú líniu, takže význam a budúcnosť filmu nachádzala v dokumente vyhotovenom snímaním videnej reality bez scenára, štylizácie a využitia hercov pomocou filmového oka – kamery (autentický záznam reality). Svoj autorský postoj a umelecký zámer dosahovali vďaka svojim teoretickým i praktickým znalostiam skrze techniku montáže, komentárov, titulkov apod.
Muž s kinoaparátom bol natočený v roku 1929 (len tak mimochodom, v tomto roku vznikol cirkevný štát Vatikán, skrachovala burza v New Yorku a americká Akadémia odovzdala prvých Oscarov za sezónu 1927-1928). Pri jeho realizácii Vertov využil všetky dostupné technické možnosti a vedomosti, čím dokázal svoje skutočne tvorivé majstrovstvo. Film je vzrušujúcim obrazom života, bežnej každodennosti, ktorej sme súčasťou. Je nevšedným a hlavne veľmi dynamickým pohľadom na veci, ktoré už vnímame ako samozrejmosť, či skôr nevnímame vôbec. Zábery tohto pulzujúceho života pochádzajú z rôznych ruských miest a sú spracované naozaj pokrokovo. Pokojné plynutie filmu sa chvíľami mení na šialeným tempom prestrihávané, stroboskopicky blikajúce obrázky a fotografická technika montáže prenesená na pohyblivé obrázky tu delí obraz buď na dve časti – zrkadlenie jedného výjavu, alebo na viaceré časti, v ktorých sa odohrávajú výjavy rôzne. Priebeh filmu je dynamizovaný striedaním nazeranej perspektívy i “zmrazovaním“ políčok z filmových pásov prezeraných v strižni a ich následným oživením v zodpovedajúcej scéne.
O filme. Začiatok. Diváci prichádzajú do kina na filmové predstavenie, sadajú si na odklopené sedadlá, orchester ladí, svetlá sa zhasínajú a premietanie sa začína. Pred očami divákov sa odvíja príbeh všedného dňa, fungovanie mesta a človeka. Všetko spí. Bábätká v nemocnici, zatvorené obchody, prázdne ulice. A nastáva nový deň – prebúdzanie. Sledujeme rannú toaletu mladej ženy, rozospatých bezdomovcov a pomaly sa zapĺňajúce ulice. Továrenské komíny ožívajú spolu so strojmi a rukami robotníc. Kamera blúdi po rozličných miestach a sníma „muža s kinoaparátom“, ktorý zanietene filmuje aj z nie vždy bezpečných pozícií. Požiarnici pohotovo zasahujú, sanitky zachraňujú, manželstvá sa uzatvárajú i rušia, deti sa rodia. Kaderníčka, holič a práčka si plnia svoje povinnosti, preplnené ulice križuje dopravná premávka aj ľudia. Sled ešte mnohých iných činností utícha a my sa pohľadom prenášame na slnkom zaliatu pláž s opaľujúcimi sa jednotlivcami a na športoviská. Po zhliadnutí toľkej aktivity prichádza malé rozptýlenie – návšteva lunaparku a ako inak, krčma s množstvom piva a zábavy. V závere filmu dochádza ku konfrontácii diváckych reakcií s udalosťami na premietacom plátne. Počas premietania sa niekoľkokrát stretávame aj so skutočným okom, symbolicky sa odrážajúcim v “oku filmovom“. Nachádzame tu tiež strihové triky, vďaka ktorým sa sedadlá samovoľne odklápajú či šachové figúrky sa sami rozmiestňujú na šachovnici. No čas vyhradený pre “muža s kinoaparátom“ už vypršal, preto sa závierka kamery zatvára a film končí.
Vertov sa tak stal autorom technicky i obsahovo vyspelého filmu, ktorého scény sú zostrihané do mimoriadne živého celku a ktorého hodnota sa určite nestráca ani vekom.
Muž s kinoaparátom (Čelovek s Kinoapparatom, ZSSR 1929)